Keď sa moja viera otriasa v základoch

Autor: Ľudmila Kolesárová | 13.1.2011 o 10:07 | Karma článku: 22,40 | Prečítané:  10457x

Keď strácam vieru je to zlé. S mojou  vierou odchádza viera v seba, viera v ľudí a viera pre mňa dosť podstatná : v to, že veci majú zmysel.  Môj život s vierou je inak celkom fajn, som optimista, život sa mi páči, mám rada ľudí, aj keď civilizácii občas nerozumiem a celkom dobre znášam aj trápenie a utrpenie. Ale raz za čas to príde.

Moje trápenie, alebo trápenie druhých ma vezme.  Nedostávam odpovede na otázky, nerozumiem prečo sa veci dejú, tak ako sa dejú, bolia ma a vtedy: bum bác. Viera sa otriasa v základoch. A  som stratená.

A v tom ťuk ťuk. Ako včera.

Dvere u nás - u Dobrého anjela sa pootvorili a do kancelárie vkročila  mladá žena. Približne rovnaký ročník ako ja.  Len oveľa bledšia.  Ale usmiata. Hm, vravím si: dobré znamenie. Zjavne ju niečo kvári a aj tak sa usmieva. Prečo to ja dnes neviem, kurnik!

A keď spustila, začala som sa za svoju opustenosť na duši hanbiť ako pes:  „Prišla som sa Vám poďakovať...za celé tie dva roky. (rýchlo lovím v pamäti, či ju náhodou nepoznám aspoň z papierov...zatiaľ nič...) Ste úžasní. Bez priateľov a Anjelov by som už iste nežila." (Aha, tak predsa ju kvári rakovina - ale čo tie pekné hnedé vlasy? Asi je už dlhšie po liečbe... Moooja mlada mamina....)

Debata pokračuje. Rakovina prsníka, chemoterapie, malá dcérka , rozpad rodiny, strata domova... uchýlila ju priateľka, zase chemoterapie... (Už si spomínam na žiadosť, kde slzy rozpúšťali na niektorých miestach atrament).  Ako to, že sa celý čas usmieva?  A čo tie krásne vlasy, keď chemo zrejme boli nedávno?  V tom podišla ku mne a s úsmevom urobila to, čo väčšinou robievam ja: objala ma. „Ďakujem. Už od Vás nechcem pomoc, iste je tu dosť takých, čo ju potrebujú viac. Cítim sa oveľa lepšie. Aj vlasy mi už začínajú rásť. „

Pozrela som sa prekvapene na jej hrivu.  Usmiala sa" Jaaaj, toto je parochňa.  Moja najlepšia priateľka mi ju dala vyrobiť zo svojich roky pestovaných vlasov". Stiahla ju dole. Pod ňou pár drobných kratučkých vláskov.

Objala ma ešte tuhšie. „Ďakujem. Už musím ísť. Po malú do škôlky" Zase ten úsmev. Nákazlivý. Otočila sa. Keď odchádzala k výťahu, kričím za ňou. „ Ako sa vlastne voláte"

Poťukala si veselo po čele. „Vidíte aká som! „ Povedala mi svoje priezvisko. A potom dodala. „ Ale volajte ma krstným menom - som Viera"

Vtedy sa vrátila. A ja len dúfam, že dlho ostane. Lebo s ňou mi je ľahšie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?