English is easy alebo Recept na sedatíva.

Autor: Ľudmila Kolesárová | 30.3.2011 o 8:53 | (upravené 31.3.2011 o 20:22) Karma článku: 22,36 | Prečítané:  6441x

Meškám na stretnutie. Akčne, málo primerane na pracovníčku konzervatívnej charitatívnej organizácie rozrazím dvere parádneho hotela v Bratislave. Udýchaná vybafnem na chlapíka stojaceho pri recepcii:

„ Dobrý deň. Mám tu stretnutie. Priznám sa, že  neviem, kde. Je tu nejaká kaviareň, lobby, alebo reštaurácia? Prepáčte mi moju akčnosť, ale meškám" - pokúsim sa ešte o vtip.   Podaril sa. Chlapík totiž odpovedá: „Sorry, I dont understand you." V tom prichádza recepčný.  Uff...

Sadám do kaviarne. Prebieha stretnutie. Akosi nefungujem. Žiaden múdry nápad, nič konštruktívne. Pripadám si ako tupec. Odíde mi baterka na notebooku a tak pobehujem po "100"-hviezdičkovom hoteli, aby som našla zásuvku. Zatiaľ všetci čakajú. Paráda.

Presun a ďalšie „rande". Nestíham nič jesť. Keď ma uvedú do zasadačky, kde vždy čakajú keksíky a povedia, že o chvíľu príde šéf, verím, že tá chvíľa je dosť dlhá. Napchám si do úst sušienku. Nebola. Podávam teda ruku s plnou pusou...Čo dodať?!

Konečne vlak domov. Oproti mne si sadá mladý snedý fešák. Cesta beží. Mladík vypije plechovkové pivo a zmizne. O dve hodiny je späť. Vystupuje. Nakloní sa a vraví niečo - zrejme cudzou rečou. "Prosím?" opýtam sa 2x. Zopakuje.Nerozumiem. Hm. Asi cudzinec. Teraz to už nepokašlem. Pýtam sa: „What did you say, please?" Pozrie na mňa a gestikulujúc ako kapor, teraz už viem, že strašne opitý, povie: „Dik za prijemnu cestu." Ľudia sa smejú... Na záver si ešte tresnem hlavu o úložný priestor...

Zlý deň. To budem zase v noci analyzovať ...

Som doma v Poprade. Ešte som stihla kanceláriu. V miernej depke a značne o sebe pochybujúc si idem odložiť veci na stôl. Čaká ma tam vyšívaný obrúsok. A na ňom lístok:

Milí Anjeli, niet slov ako Vám poďakovať, že ste pri mne stáli v najhorších chvíľach môjho života, keď som bojovala s rakovinou. Cítim sa už dlhšie dobre, Natálka si našla brigádu a manžel prácu. Pomôžte teraz niekomu, kto to potrebuje viac ako ja. Túto výšivku posielam tej milej panej, ktorá mi tri krát telefonovala ohľadom darovanej práčky. Jej energia a láskavé slová mi dodali veľkú chuť bojovať. Želám jej a aj Vám všetkým veľa šťastia.

To som jaaaa! Viem to! Pamätám si ju. Ako na začiatku dlhého telefonátu vždy plakala a na konci sa už smiala. Jaaa...možno naozaj nie som až taký blbec.

Zaspávam v kľude. A sedatívum?

Vždy, keď si prestávate veriť, nájdite aspoň jedného, kto vo vás vieru má. A vtedy počúvajte len jeho:-)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

DOMOV

Javorčíková: Harabinova skupina zdevastovala dôveru v súdy

Dôvera v súdnictvo mierne stúpla.


Už ste čítali?