Končene to prišlo! Šanca. Uchádzala som sa o post marketing manažéra v Dobrom anjelovi...Šťastná, že postupujem do ďalšieho kola (osobné stretnutie) som vybehla na dvor a... šliapla na tie hrable. Strašná rana! Moja tvár okamžite nadobudla obludnú neforemnosť. Určite by ma hneď draftovali do Vesmírnej lode Enterprise. „Zbohom pohovor, zbohom práca". Našťastie Andrej Kiska, môj budúci šéf, náhle odcestoval a kým sme sa stretli, nos a oči sa vrátili na pôvodné miesto.
Včera, po rokoch, sme spolu šli do live vysielania TV Markíza. Cez chvíľu, keď boli vstupy „odinadiaľ" som sa vybrala na WC. Keď som útulnú miestnosť chcela opustiť, kľúč zahaproval. Točím, točím a nič. Ani ho nehlo. Nechcelo sa mi veriť! Stála som na záchode v Markíze, vymknutá uprostred televíznej relácie, kde na mňa čakal šéf a štáb. Sú veci, ktoré sa dejú a je veľmi ťažko im uveriť. Našťastie niektoré končia aj happyendom. (oslobodená do pár minút)
Ale v mojej práci sa dejú aj omnoho neuveriteľnejšie veci, vážne, ale hodné úsmevu.
Riškovej mame povedali lekári, že sa malý školák už nikdy nepreberie z kómy, do ktorej sa dostal po operácii nádoru. Zúfalá mamka sa nevzdávala. Sediac pri Riškovi dlhé týždne ho hladkala a čítala mu. Dnes si už čítajú spolu. Z kómy sa prebral, hovorí a hladí mame ruky.
Petrovi a Adrianke umrel najprv ocko a potom mamka. Stará mama sa o nich s láskou starala. Bohužiaľ rakovina si našla aj ju. Keď umrela starká, rozhodol sa lekár, ktorý rodičov aj starú mamu liečil, zobrať deti žiť k sebe a stal sa ich náhradným rodičom.
Janka žila sama s postinutým synom. Už ho nevládala nosiť na rukách nielen preto, že bol veľký, ale aj preto, že dostala rakovinu. Raz im pri vystupovaní z vlaku pomohol milý pán. Odvtedy nie sú jeden bez druhého, Danko má milujúceho otčima a Janka oporu pri liečbe.
A Sabínka? Po ťažkej operácií nádoru a krvácaní do mozgu sa krásne 4-ročné dievčatko vrátilo naspäť o tri roky. Prestala chodiť, hovoriť. Babička, ktorá sa o ňu stará, ju piple od znovu. Keď som u nich bola prvýkrát, Sabínka sa sediac posúvala po dlážke ako ranené zvieratko. Aj pri ďalších návštevách. A včera? Otvoril mi dvere malý človiečik. A potom predo mnou kráčal do izby a povedal "pod teta" . A ja som sa nezmohla ani na slovo.
Kľudne šliapnem na hrable znovu a nechám sa aj zamknúť na záchode. Táto práca mi za tieto neuveriteľné zážitky stojí.
