som tu doma. Hľadám prečo ostať. A v útrobách zdeformovanej krajiny nachádzam niečo ako nádej... Nielen v študentoch, čo sa dnes postavili za svojich učiteľov, či v odvážnej Zuze Piussi...ale aj v ľuďoch, o ktorých sa nehovorí...
Je deň keď členovia justičnej La Cosa Nostra rozhodujú o tom, že niekto dostane za pouličnú bitku 12 rokov a niekto za vlastizradu pozvánku na ich párty.
V ten istý deň sa mi prihlásia cudzí ľudia, ktorí sa rozhodnú splácať hypotéku za mamu postihnutého dieťaťa, ktorú jej prišil nepodarený frajer za vďačnej podpory polície a súdu. A ozve sa mi právnik, ktorý ju chce vysekať z exekúcie.
Je deň, keď šéf štátnej firmy podpisuje zmluvu s víťazom nechutného tendra a za naše peniaze nakúpi o 100 % predražené počítače.
V ten istý deň sedím za stolom s tichým developerom. O chvíľu oslavuje päťdesiatku. Namiesto darov si praje, aby darcovia prispeli na charitu. Výsledkom je 15 000 eur, ktoré k nám prichádzajú postupne z celého Slovenska a Čiech. Do posledného centu ich posielame chorým deckám a ich rodičom.
Je deň, keď v televízii vysielajú dedinské softporno v primetime a Martinka Zuzku od pi...do pi...posiela.
V ten istý deň natáčame spolu s viac ako dvadsaťčlenným tímom náš nový spot. 14 hodín makačky, nikto sa nezastaví. Do polnoci. A nikto za to nechce ani cent. Ani televízia za jeho vysielanie.
Je deň, keď vás známy miestny podnikateľ ošklbe aj o posledné gate.
V ten istý deň sa iný mladý podnikateľ snaží upraviť vstup do svojho hotela na bezbariérový. Lebo odteraz bude zadarmo hosťom vždy aj niekto chorý a bez peňazí.
Aj takto si tu žijeme...
Možno sú to slabé náplaste na naše slovenské boľačky. Možno to nebolo presne v ten istý deň. Ale bolo to v tom istom roku a v tej istej krajine. Za to ručím. Niekde je kopa špiny a niekde sa niekto pokúša urobiť svet lepším. Chcela som vám o nich povedať. Bez mien, len tak no...aby sme ešte nezhasínali...