Nepoznám nikoho, kto dokáže viac žiť ako moja mamka. A nepoznám ani nikoho, kto je pripravený na smrť viac ako moja mamka....Keď pred dvadsiatimi rokmi zomrel ocko, ukázala na šaty na vešiaku a povedala: „Ľudka, tieto mi daj do truhly." Dúfala, že pôjde skoro za ním. Dva roky som denne počula z jej izby plač. Ako mladé ucho som sa učila variť, lebo nechcela nič jesť. Kadečo som skúšala. A potom sa to anineviemako rozbehlo. Aj keď som večer počula plač, cez deň som videla schopnú a silnú ženu. Stíhačku. Stíhala všetko. Pomáhala nám všetkým jej deťom s našími deťmi. Aj so životom. Dokonca sa nám ju podarilo ukecať, nech ide k moru. A tam niekde to začalo. Túlavé topánky mojej mamky sú už legendou. Každý rok sama za pár korún vyrazí na pláž, zoznámi sa s miestnymi, pokecá (hovorí výborne po španielsky a ak treba tak aj grécky dá), nakúpi nám suveníry a potom rozpráva doma pikošky.
V pondelok mala 75 rokov. Keď som ju pred troma rokmi oživovala a tri mesiace sme sa pri nej striedali, zase raz bola pripravená na smrť. Nemala s tým problém. Pokojne povedala, že teda "Už som docestovala. Ale aj tak dobre."
Odvtedy bola dvakrát v Taliansku a raz v Poľsku a Španielsku. Z posledného výletu za pár eur v Bibione došla, prosímpekne, pred týždňom. A dnes vyráža na stretko zo strednej cez celú republiku, zabeštelovala si cez booking.com hostel ("zlato moje v hoteloch bývajú páni, dobrodruhovia bývajú v hosteloch") a potom ešte zbehne pozrieť kámošku do Čiech, lebo tá už na stretnutie prísť nevládze ("chápeš, už má vek"). Ale Mariška Novotná príde.
Naučila nás veľa vecí. Milovať ľudí, knihy, tekvicový prívarok(!). Ale to najdôležitejšie, čo nás naučila a čo vám chcem povedať je, že nikdy nie je neskoro. Na dobrodružstvo, na nový zmysel života a na život sám.