English is easy alebo Recept na sedatíva.

Autor: Ľudmila Kolesárová | 30.3.2011 o 8:53 | (upravené 31.3.2011 o 20:22) Karma článku: 22,36 | Prečítané:  6455x

Meškám na stretnutie. Akčne, málo primerane na pracovníčku konzervatívnej charitatívnej organizácie rozrazím dvere parádneho hotela v Bratislave. Udýchaná vybafnem na chlapíka stojaceho pri recepcii:

„ Dobrý deň. Mám tu stretnutie. Priznám sa, že  neviem, kde. Je tu nejaká kaviareň, lobby, alebo reštaurácia? Prepáčte mi moju akčnosť, ale meškám" - pokúsim sa ešte o vtip.   Podaril sa. Chlapík totiž odpovedá: „Sorry, I dont understand you." V tom prichádza recepčný.  Uff...

Sadám do kaviarne. Prebieha stretnutie. Akosi nefungujem. Žiaden múdry nápad, nič konštruktívne. Pripadám si ako tupec. Odíde mi baterka na notebooku a tak pobehujem po "100"-hviezdičkovom hoteli, aby som našla zásuvku. Zatiaľ všetci čakajú. Paráda.

Presun a ďalšie „rande". Nestíham nič jesť. Keď ma uvedú do zasadačky, kde vždy čakajú keksíky a povedia, že o chvíľu príde šéf, verím, že tá chvíľa je dosť dlhá. Napchám si do úst sušienku. Nebola. Podávam teda ruku s plnou pusou...Čo dodať?!

Konečne vlak domov. Oproti mne si sadá mladý snedý fešák. Cesta beží. Mladík vypije plechovkové pivo a zmizne. O dve hodiny je späť. Vystupuje. Nakloní sa a vraví niečo - zrejme cudzou rečou. "Prosím?" opýtam sa 2x. Zopakuje.Nerozumiem. Hm. Asi cudzinec. Teraz to už nepokašlem. Pýtam sa: „What did you say, please?" Pozrie na mňa a gestikulujúc ako kapor, teraz už viem, že strašne opitý, povie: „Dik za prijemnu cestu." Ľudia sa smejú... Na záver si ešte tresnem hlavu o úložný priestor...

Zlý deň. To budem zase v noci analyzovať ...

Som doma v Poprade. Ešte som stihla kanceláriu. V miernej depke a značne o sebe pochybujúc si idem odložiť veci na stôl. Čaká ma tam vyšívaný obrúsok. A na ňom lístok:

Milí Anjeli, niet slov ako Vám poďakovať, že ste pri mne stáli v najhorších chvíľach môjho života, keď som bojovala s rakovinou. Cítim sa už dlhšie dobre, Natálka si našla brigádu a manžel prácu. Pomôžte teraz niekomu, kto to potrebuje viac ako ja. Túto výšivku posielam tej milej panej, ktorá mi tri krát telefonovala ohľadom darovanej práčky. Jej energia a láskavé slová mi dodali veľkú chuť bojovať. Želám jej a aj Vám všetkým veľa šťastia.

To som jaaaa! Viem to! Pamätám si ju. Ako na začiatku dlhého telefonátu vždy plakala a na konci sa už smiala. Jaaa...možno naozaj nie som až taký blbec.

Zaspávam v kľude. A sedatívum?

Vždy, keď si prestávate veriť, nájdite aspoň jedného, kto vo vás vieru má. A vtedy počúvajte len jeho:-)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Boj proti establišmentu? Ako prežiť nápor terorizmu a fanatizmu

Kým panuje zmätok, je možné za teroristu označiť kohokoľvek, kto nám oponuje.

TECH

Miliardy ľudí čoskoro zažijú nevídanú klímu

Klimatická zmena prebieha nad zemou rýchlejšie ako nad oceánmi.

ŠPORT

Na Gire sa ukázali talenty i šprintér, ktorý bude trápiť Sagana

Najzaujímavejšie momenty stého ročníka Giro d'Italia.


Už ste čítali?