Jedna z najväčších jaziev na mojej duši sa volá Mimka. Keď bola zdravá, vyzerala presne ako moja dcérka. Blonďavé šibalské stvorenie, čo skáče na trampolíne a neustále štebotá. Keď som ju spoznala ja, mala 13 kíl a napriek tomu, že žila, život v nej nebol. Z 5 ročného človiečika ostala zúfalá a ubolená bábika.
Rok ju liečili na nesprávnu diagnózu. Keď Mimka umierala, ležala na ARE. A pre rodičov tam nebolo miesto. Tak tam boli od 7 do 12 a od 13 do 19 hod. A dúfali, že ak ich malá zomrie, tak to bude v tom čase. Aby mohli byť pri nej. Lebo proste sa inak nedalo. ARO bolo plné. Ani lekár nič nenarobí. Nechceli by ste to zažiť.
A viete, čo Vám ešte poviem? Natrafila som aj na Barborku, ktorej presne v tom istom čase ako Mimke diagnostikovali tiež nesprávne ochorenie. Rok ju liečili na nádor na obličke. Kým zistili, že nádor je inde, zdravú obličku zničili. Možno sa ten veľký dvojitý omyl udial v ten istý deň v tom istom labáku. Možno zlyhal lekár. Možno zariadenie s akým chudák musí pracovať. Nechceli by ste to zažiť.
Kadečo sa deje. Paťu napríklad poslali na magnetickú rezonanciu a pozabudli, že má v tele kovovú svorku. Dieťa skoro zabili. Nechceli by ste to zažiť.
Zbytočne Vám budem hovoriť aj o podmienkach, v akých pracujú ľudia, ktorým do rúk vkladáme svoje životy a ktorí tak dlho a ťažko študovali. Nechceli by ste to zažiť.
Máme v skriniach množstvo príbehov plných zbytočných bolestí a osudov, nad ktorými Vám rozum stojí. Obzvlásť, keď viete, že sa nemuseli stať.
Stačilo by, aby sa uzdravil jeden pacient - naše zdravotníctvo! Lebo je chorejšie ako čokoľvek, čím sa zaoberá!
A možno ešte jeden. My! Z našej tolerancie. Lebo len zabúdame, odpúšťame a tolerujeme. Už by sme sa mali na zodpovedných tam hore za ich nečinnosť a šafárenie konečne naštvať. Len či to my vieme?
