Blog je chrám. Posvätné miesto. Virtuálne megarande blogera a čitateľa. Bosí, nahí...úprimní. S kožou na trhu, trhaní v diskusiách. Sloboda. Povieme názor. Neraz jediné, čo máme. A čo nám nemôžu vziať. Bloger je slobodná duša. Čitateľ tiež...
Toť môj poetický názor na blog. Preto Vás chcem, s pokorou poprosiť, milí manažéri reklamných agentúr a iní kolegovia z fachu - prestaňte nám ponúkať, aby sme vo svojich blogoch písali o vašich autách, plavkách a instantných nápojoch.
Dokážem sa do vecí zamilovať a posúdiť, čo je krásne. A potom to rada vykričím do celého sveta. Zadarmo. Lebo to je emócia, láska...k životu, k písaniu, k človeku. Chápem vašu túžbu siahnuť po moderných nástrojoch marketingu. Ale všetko sa snáď nedá kúpiť.
BTW: práve som sa úplne zbláznila do filmu Tanec medzi črepinami. Nič krajšie som za posledné roky nevidela. Bez dychu. Bez slov. Narástli mi krídla. Živelnosť, divokosť. Slovenská príroda presne tak ako ju milujem. Dokonalý tanec, slová a hudba. Chce sa vám umrieť, chce sa vám žiť. .
Tancujeme bosí, nahí...tanec medzi črepinami.
Taký je blog.
Myslíte, že sa také pocity dajú kúpiť a do sveta vykričať za peniaze?