Môjmu bývalému susedovi ukradli auto. Akurát, keď si konečne vyhodil zadné sedadlo, aby sa mu tam vtrepal vozík pre syna. Skoro ho šlak trafil. Aj si poplakal chudák. A potom sa ozval taký chalanisko, že vraj mu dá auto, také staré, ale jaré. A pumpárovi odvedľa preskočilo a natankoval mu do neho za svoje plnú. Môj sused bol dezorientovaný. Tak sú tí ľudia svine alebo nie?
Môj známy Jano - čo Vám budem hovoriť. Jeden lekár natrčil vrecko, keď potreboval zoperovať dcéru. Druhý vybavil operáciu vo Viedni a ešte ho tam aj odviezol. Tak ako to s tými lekármi je?
A ja? Bola som v kine. Dvakrát po sebe.
Tarantinov Django klasicky pre silné žalúdky. Hektolitre krvi a lietajúce mozgy. Veď to poznáte. Mne to veľa nerobí, lebo ja od detstva od bratov viem, že je to kečup a praženica. Horšie to už bolo s témou otrokárstva, ktorá sa nesie celým filmom. Človeku sa obráti žalúdok. Mučenie, sadizmus, dehumanizácia. Nič nové a predsa depka. Napriek irónii a občasnému vtipu. Príde Vám proste zase raz ľúto ako to vie ľudstvo niekedy pokašlať. Schopný film. Smutná realita.
Film druhý. Spielbergov Lincoln. Odmysliac si úvodné pársekundové vojnové jatky, skoro celý film máte pocit, že zavládol klid mír a pokora. Dobrý americký dlháň sa rozhodol vrátiť ľudskú dôstojnosť štyrom miliónom černochov. Obetoval tomu život. Ako vieme, ten dodatok o zrušení otroctva nakoniec presadil. Jeden chlap. Čo pochopil, že politika je služba ľudu, služba človeku. Skvelý film. Pekná realita.
Ono je to tak. Niekedy to človek pokašle. A potom príde druhý, aby to napravil.
Ľudia sú svine. Ľudia sú fajn.
